Vo štvrtok po druhej ohláške v kostole začali chodiť zváči, po jednom z nevestineja ženíchovej rodiny, pozývať na svadbu. Boli to 12 – 13 roční chlapci, nosili valašky vyzdobené šnorkami a také isté šnorky mali aj na širiakoch. Na papieri mali napísané mená koho majú pozvať a aj to akou funkciou bude dotyčný na svadbe poverený. Chodili s fľaškou, z ktorej počastovali domácich. Pozvanie sa muselo zopakovať v nedeľu po tretej ohláške alebo najneskôr ráno v deň svadby, inak sa nepokladalo za dostatočné na to, aby sa mohlo prísť. Dôležitými osobami boli svadobní funkcionári, vyberali sa z jednej aj druhej rodiny mladých. Nevesta mala 2 – 6 súk, prvá z nich bola väčšinou jej krstná mať, ale mohla to byť aj jej vydatá sestra či tetka. Pedantom zo ženíchovej strany bola široká, vykonávateľka dôležitého aktu čepčenia. Dôležitú úlohu mal aj starý svät (býval spravidla zo ženíchovej rodiny, brat otca ženícha), dirigoval celý priebeh svadby, ostatni sväti boli zo ženíchovej blízkej rodiny (strýkovia). Inou dôležitou osobou bol mlčiaci, za ktorého vyberali paradoxne toho, kto vedel dobre rečniť a špásovať. Ženích mal 3 – 6 družbov, jeden z nich bol predný (najčastejšie jeho brat). Nevesta mala rovnaký počet družíc. Výbavu nevesty prevážali v nedeľu po obede, po druhej alebo tretej ohláške, na slávnostne vyzdobenom voze alebo v zime na saniach. Kone boli vyzdobené bielymi a modrými mašľami, čečinou a mali zvonce. Na voze alebo saniach s výbavou sedeli suky a vyspevovali. Pri prenášaní a dvíhaní výbavy asistovali sukám družbovia a družice. Výbavu v dome ženícha uložili do komôrky, periny postlali do postele. Vo večerných hodinách prišla nevesta s kľúčmi za pásom a odovzdala ich svekruši, aby jej veci opatrovala. Tento akt sa označoval ako prezierky. Nevestu pred sobášom obliekali družice a suka, nespievali pri tom ale robili srandy. Nevesta mala oblečený čičmanský kroj a všetko na sebe mala mať nové. Zasnúbené dievča malo na všetkých troch ohláškach jeden odev (kroj) vyšívaný prevažne na bielu a žltú farbu. Ten istý odev (kroj) si obliekla aj ako mladá nevesta na sobáš. Nevesta mala na sebe spodník, oplecko, červený vlnený pás na krížoch, rubáč, rukávce a záponku. Na nohách mala nevesta súkenné papuče s čiernymi nohavlakmi alebo krpce, v nich pletené nohavičky, neskôr štrinfle alebo štrumpadle. Na hlave mala vienek skladajúci sa z kupovaných ozdôb – striebeľné peniaze, dugáti, tri biľky voskové. Po dvadsiatych rokoch kupovali vienky v Rajci, boli z voskových perál, perličiek, kvetín a flitrov – prizdobené šnorkami a mašľami. Cez chrbát a ramená mal prevesené presteradlo. Znakom dievky bol vrkoč, ktorý jej pri zavití suka rozplietla, za čo dostala z neho dve šnorky. Súčasťou venca býval aj zimozeleň, rozmarín alebo grušpán, ktorý bol s voskovou byľkou aj súčasťou ženíchovho perka. Podobné perko mal aj predný družba. Ženích a družbovia mali perko pripnuté na ľavom rukáve. Sväti mali perko z husi a borievky za širiakom. Ženíchovi pri obliekaní nik nepomáhal. Ženích mal do roku 1900 na svadbe oblečený sviatočný kroj, ktorého súčasťou boli gace (plátenné alebo súkenné), bohato vyšívaná košeľa, široký opasok, vlnený červený pás, ktorý mal ženích prepásaný krížom cez ľavé plece a v zime cez plecia prehodenú huňu. Na nohách mal obuté krpce alebo súkenné papuče v nich pletené kopicá a na hlave širiak. Dôležitá bola príprava svadobného stromka (vrchovčeka zo svrčinky), bol asi 80 cm vysoký. Stromek odťal ženích, vyzdobili ho družice. Na každú jeho vetvičku uviazali biele husie perko, pomedzi halúzky uviazali papierové šnorky a vyšívanú záponku a obtočili červeným vlneným pásom. Na vrcholec prevliekli koláč prievlačku s otvorom vo vnútri, ktorý pred kostolom rozdali hneď alebo až na deviaty deň dali žobrákom. Po oblečení sa ženích odpýtal od rodičov, poďakoval sa im za výchovu, pomodlili sa a keď mu rodičia dali svoje požehnanie, pokropili ho svätenou vodou.

Potom sa odobral spolu s družbom, starým svätom a širokou s muziku a so spevom okolo štvrtej ráno k neveste. Keď prišli k neveste nechceli ženícha pustiť do domu, dvere na dome boli pevne zatvorené. Keď si dostatočne pošpásovali a pouťahovali jedni z druhých vpustili ich dnu. Pri vstupe rozbili pohárik, aby boli črepy, naliali pálenky a ďalej sa domáhali nevesty a robili srandy, ponúkali ženíchovi iné ženy prezlečené za maškary. Po veľkom prosení mu nakoniec priviedli pod vencom pravú nevestu. Mladý pár potom zaviedli k stolu, kde boli položené dva poháre vody, jeden so svätenou, druhý s čistou a obidvoch ich jednou aj druhou posvätili. Na stole ležali štyri buchtičky – cipáčky, ktoré nevesta pri rozlúčke prekladala, obchádzajúc okolo stola. Obaja mladý si pred odchodom do kostola kľakli na záponku a starý svät viedol odpytovanie nevesty.

Celú družinu v dome nevesty pohostili, frištukom, len mladí nesmeli jesť, pretože pred sobášom museli absolvovať spoveď a sväté prijímanie. Do kostola išla len najhlavnejšia rodina. Pred cestou do kostola mladých ešte raz posvätili pred domom a zvyšok vody (svätenej aj nesvätenej) vyliali na chodník, po ktorom mali ísť.

Nevestu viedol do kostola predný družba, za nimi kráčal ženích s družicou a až v kostole sa popáreli.

Po obrade sa všetci pobrali do domu ženícha.

Cestou z kostola spievali.

Dvere domu však našli zatvorené, starý svät sa musel otvárania domáhať. Po slovnej výmene, otvorila ženíchova matka a prišla vítať mladých. Na tanieriku priniesla med a na lyžici ho ponúkala mladým.

Najskôr ponúkla neveste, ale keď ho išla vziať, prichytila jej ruku a dala ho najskôr synovi, potom ho znova ponúkla synovi a zasa ho uchytila pre nevestu. Zmyslom toho bolo, aby mal syn vrch v dome, moc a prednosť vo všetkom.

Zvyšný med na tanieri pooblizoval družba, každý komu sa medu dostalo mal sa do roka oženiť alebo vydať. Po vpustení družiny do domu usadili hneď nevestu na putňu s vodou, zakrytú pracím piestom a na prípraž (do lona) jej posadili malého chlapca, aby mala prvého syna. Nevesta ho obdarovala cukrovinkami.

Pritom na stôl položili štyri buchtičky – cipáčky, ktoré priniesli z nevestinho domu, tie potom mali byť deväť dní v perinách, aby ich nemátalo a až potom ich mohli dať žobrákom. Hneď po príchode sa v dome ženích začala hostina.

Ženícha a nevestu neusadili k stolu pod obrazy, ako sa to stalo v dome nevesty pred cestou do kostola, ale ich hneď odviedli do komôrky, kde už boli zložené nevestine periny a ostatné veci. Tam im vyniesli aj jedlo (lebo sa báli bosoriek). Mladú cestou hore schodkami družbovia bili hačníkmi (mužskými remeňmi), aby vedela čo je to muž. Mladý (ženích) ju mal brániť, odhadzoval im ruky a ak sa veľmi neusiloval, usudzovali podľa toho, že ju iste bude bíjať. V komôrke si nemala nevesta nič odkladať, ale musela počkať kým si niečo zo šatstva odloží ženích a potom si mala položiť svoju vec navrch, aby ona mala vrch v dome. Svekruša však na tento moment striehla, aby sa jej to nepodarilo. Družbovia a družice mladých uložili a odišli. Mladi sa najedli, nespali ani neležali, počúvali spevy veseľníkov, ktorí za ten čas pili, jedli, spievali a tancovali. Po niekoľkých hodinách, na pokyn starého sväta, pobrali sa so spevom po mladých do komôrky. Tento obrad sa označoval ako dvíhať mladých alebo hejno. Spievali sa príslušné piesne a starý svät im vinšoval. Nevesta ponúkala sladkosti, vyberali sa peniaze do postele alebo na ručník či kapesník. Po vyberaní peňazí opäť nasledovala zábava. Po nej neskoro večer bolo čepčenie a zavíjanie nevesty.

Nevesta sa prezliekla do jednoduchšieho kroja ktorý bol pestrejšie vyšívaný. Predný družba sa tri krát pýtal otázku: či jej má vienek vziať alebo hlávku sťať. Potom vienek spolu s perkom odložili do zasklenenej skrinky na stene a nemohlo sa s nimi hýbať. Suka rozplietla vrkoč a široká ju zagrgulela, začepčela a zavila do podviky.

V tom istom čase si ženích obliekol košeľu, ktorú mu vyšila nevesta. Potom sa opäť vyberali peniaze, pri vyberaní široká hovorila dlhé verše. Potom peniaze zaviazala do ručníka a bila nimi po hlave dievky, aby sa skoro vydali.

Potom sa ženích s nevestou a celá družina pobrali tancovať do krčmy, kde hrala muzika. Prvý tanec mala sólo nevesta so ženíchom, neskôr tancovala so všetkými. Zábava v krčme trvala až do rána.

Autor & Foto: Martin Habánek

Spracované z knihy:
Čičmany z roku 1992, od autorky prof. hist. Evy Munkovej
Spracoval Boris Bros