To je názov pútavej expozície ľudovej modrotlače v Národopisnom múzeu, ktoré sa nachádza v historickej budove niekdajšieho sídla soľného úradu v Liptovskom Hrádku. Expozícia predstavuje dejiny modrotlačiarstva ako cechového remesla v Liptove a prezentáciu ľudového odevu a bytového textilu z modrotlače.
Modrotlač je tkanina potlačená vzorom ako negatív a zafarbená indigovým farbivom, ktoré sa do Európy dostalo koncom 17. storočia. Prvá cechová organizácia farbiarov na území Slovenska vznikla v Levoči v roku 1608. Podľa techniky farbenia sa farbiarski majstri delili na tmavofarbiarov, čiernofarbiarov, krásnofarbiarov a modrotlačiarov. Farbiarstvo, ktoré bolo závislé na domáckej výrobe plátna sa rozšírilo najmä na severnom a východnom Slovensku, sa udržalo až do polovice dvadsiateho storočia aj popri rozvinutom textilnom priemysle.
Modrotlač sa zhotovuje technikou farbenia, pri ktorej sa pomocou foriem nanáša na plátno rezerva – pap. Tá slúži na zamedzenie preniknutia farby na jej miesto. Plátno potlačené papom sa po zaschnutí farbí ponorením do kade naplnenej indigovým roztokom – kypou. Rezerva sa následne odstráni praním v roztoku kyseliny sírovej a vzniká želaný vzor. Po vypraní a vysušení sa plátno naškrobí, vymangľuje a je pripravené na použitie.
Farbivo sa pripravovalo vo veľkej kadi s obsahom okolo 3000 litrov. Pred jeho prípravou sa muselo indigo „šerfovať“. Na prípravu bolo potrebné 18 vedier vody, 16 kg indiga, 16 kg zelenej skalice „koprvajs“ 16 kg haseného vápna. Takto pripravené „zašerfované“ indigo sa muselo 6 – 8 hodín nechať stáť a potom sa dobre premiešalo. Do „kypy“ sa dávalo 6 – 8 vedier upraveného indiga podľa toho, na aký tmavý odtieň sa malo plátno farbiť. Samotné farbenie sa začalo spustením ráfu s plátnom do kade s „kypou“. Plátno sa ponorilo na kratší, alebo dlhší čas „cúg“, potom sa vytiahlo von, aby oxydovalo „zachodilo na povetrí“. Tento proces sa opakoval 3 – 6 krát. Medzi tým „sa muselo plátno druhým krajom obesiť, lebo dole lepšie chytalo.“ Po tomto úkone tlačiar zvesil plátno a nechal ho uschnúť. Uschnuté plátno sa ďalej „preťahovalo cez ostrú vodu“. Tento roztok bol pripravený z 12 – 14 vedier vody, 2 – 3 litrov kyseliny sírovej. Plátno sa chytilo do ľavej ruky a pravou rukou sa ťahalo po vode, tento postup sa niekoľkokrát zopakoval. V „ostrej vode“ farba „pap“ odmokla. Potom sa zafarbené plátno poriadne vyplákalo na potoku, naškrobilo „okrochmálilo“, vysušilo a vymangľovalo. Opísaný spôsob sa používal pri vyhotovení modrotlače so základným bielym negatívnym vzorom „vzorkovanie na bielo“. Ďalším postupom bolo „preťahovanie“ farbenie bieleho negatívneho vzoru na žlto. Po vyplákaní zafarbeného plátna v potoku, farbiar ho „preťahoval cez vápennú vodu“. Vápenná voda je číra tekutina, ktorá sa zlievala z 2 – 3 kg haseného usadnutého vápna, nesmela sa však zmútiť. Potom sa plátno preťahovalo cez teplú „flotu“, ktorá sa pripravila tak, že sa 14 – 20 kg dvojchromanu draselného „krangálu“ rozpustilo v dostatočnom množstve horúcej vody, aby sa plátno dobre popreťahovalo. Pred farbením na žlto bolo potrebné do „kypy“ pridať cukor olovnatý, inak flota na žlto nechytila. Ďalšou možnosťou bolo farbenie bieleho negatívneho vzoru na zeleno. Vtedy sa mokré zafarbené plátno vložilo naspäť do „kypy“ na „dva krátke cúgy“ potom sa „pretiahlo v ostrej vode“, opralo v čistej vode na potoku, potom znova prešlo cez vápennú vodu do floty. Nakoniec sa vypralo, zaškrobilo, usušilo a vymangľovalo. Inú variantu predstavovalo farbenie bieleho negatívneho vzoru na svetlomodrý odtieň, ktorý bolo možné dosiahnuť tak, že po vyplákaní sa plátno znovu ponorilo na chvíľku „na krátky cúg“ do „kypy“, potom sa znova vypralo, naškrobilo, vysušilo a vymangľovalo.
Modrotlač v ľudovom prostredí
Do ľudového odevu a textilu prenikla naplno v 19. storočí a nadobudla množstvo rozmanitých podôb. Vidiecki obyvatelia si modrotlač objednávali podľa vzorkovníc priamo v dielňach alebo ju kupovali na jarmokoch. Najarchaickejšie boli veľké vzory tlačené drevenými formami z hruškového, orechového či javorového dreva. Na vytvorenie jemnejších motívov sa neskôr začali používať formy s vybíjanými drôtikmi a plieškami. Okrem modro-bielej modrotlače sa vyrábala aj modrotlač so žltým, zeleným, bledomodrým alebo oranžovým dekorom.
Modrotlač v ľudovom odeve
Z modrotlače sa zhotovovali najmä súčiastky ženského a dievčenského odevu – zástery, sukne, ručníky, šatky, živôtiky či kabátiky. V Liptove ešte začiatkom 20. storočia modrotlač v ženskom odeve výrazne dominovala. V dolnoliptovských obciach Liptovská Osada, Liptovská Lužná a Liptovské Revúce sa nosili charakteristické zástery s veľkými kyticovými vzormi. Boli dvojlícne s odlišným vzorom na oboch stranách. Ženy z obcí s výsadami mestečiek ako bola Nemecká Ľupča, Hybe, Trnovec, Sielnica či Bobrovec, preferovali striedmejšie vzory na tenkom šifóne a mušelíne. Najbohatšie využitie mala modrotlač vo Važci, kde sa z nej šili sukne, kabátiky, živôtiky, šatky i zástery a bola najmä v modro-žltých a modro-zelených kombináciách.
Modrotlač v bytovom textile
Zhotovovali sa z nej najmä obliečky na periny a vankúše. Interiérové vzory boli rytmicky usporiadané, najstaršie mali veľkoplošný motív pozostávajúci z menších štvorhranných pravidelne usporiadaných plôch. Okrem bežných perinových obliečok bolo aj tzv. ruchovô – parádne obliečky, v ktorých nevesta prevážala periny v deň sobáša do domu ženícha. Boli z mangľovanej modrotlače s vysokým leskom.
Modrotlačiarske dielne v Liptove
V čase najväčšieho rozkvetu modrotlačiarstva pôsobilo v Liptove množstvo farbiarskych majstrov. Najskôr boli združení v Cechu liptovských farbiarov, po jeho zániku farbili v samostatných dielňach. Tie sa nachádzali v Ružomberku, Liptovských Revúcach, Liptovskej Osade, Liptovskej Lužnej, Partizánskej Ľupči, Liptovskej Sielnici, Beniciach, Liptovskom Trnovci, Liptovskom Mikuláši, Hybiach a Štrbe. Väčšina z nich však zanikla ešte začiatkom 20. storočia. V Ružomberku bol posledným farbiarom Ján Mudrončík, ktorý farbil najmä zástery pre ženy z Liptovských Sliačov, Liptovskej Osady, Liptovskej Lužnej a Liptovských Revúc.
Najdlhšie existovala dielňa v Hybiach, kde farbil majster Daniel Žiška. Bol to posledný liptovský modrotlačiar, ktorý až do svojej smrti ( v roku 1972) ručne potláčal plátno drevenými formami. Vďaka jeho spolupráci s Národopisným múzeom v Liptovskom Hrádku sa podarilo zaznamenať celý technologický postup výroby, ako aj originálnu receptúru na prípravu papu a kypy.
Daniel Žiška z Hýb
V obci Hybe malo farbiarstvo dlhú tradíciu. Pracovali tu starí majstri bratia Simeon a Mathias Zimányi a ich zať prístupník F. Erhart. Daniel od detstva chodil do ich dielne, kde sa všeličo priučil a farbiarske remeslo sa mu zapáčilo. Najskôr sa učil v Poprade – Veľkej a v rokoch 1918 – 1922 u známej farbiarskej rodiny Lilgeovcov v Martine, kde získal najcennejšie vedomosti pre svoju prácu. Vlastnú farbiarsku dielňu si začal budovať ešte v roku 1922 v hospodárskej časti pri dome, v ktorom s rodinou býval. Dôležitou súčasťou dielne bol veľký mangeľ, na úpravu potlačeného plátna, ktorý sa pohyboval pomocou prevodového zariadenia pozostávajúceho z dvoch drevených kolies na spôsob „gepľa“ ktoré ťahal koník pohybujúci sa do kruhu.
Modrotlačiarska dielňa rodiny Scholtz
V Liptovskom Mikuláši pôsobila viac než jedno storočie farbiarska rodina Scholtzovcov. Prvým modrotlačiarom bol s najväčšou pravdepodobnosťou Tobiáš Scholtz, ktorý sa narodil v roku 1752 v Kežmarku a bol inkorporovaný v miestnom farbiarskom cechu. Pravdepodobne sa oženil v Liptovskom Mikuláši a založil tu farbiarsku dielňu, ktorú neskôr prevzal syn Ján (1777 – 1841). Bol váženým remeselníkom a členom Cechu liptovských farbiarov. Remeslu podučil aj syna Jozefa (1808 – 1879 ), ktorý sa stal rovnako vyhľadávaným majstrom. Dielňu po jeho smrti prevzala štvrtá generácia farbiarov – synovia Ján (1843 – 1919) a Jozef (1841 – 1917). V tomto období sa v nej nepotláčalo iba domáce ľanové plátno, ale aj priemyselne vyrobené bavlnené textílie. Tie sa stali veľmi obľúbeným artiklom a ženy z okolitých obcí ich využívali najmä na ručníky a šatky. V prvej tretine 20. storočia však dielňa nedokázala konkurovať vznikajúcim textilným továrňam a dovážaným módnym látkam. Musela svoju produkciu ukončiť, čím sa definitívne spečatila výroba modrotlače v Liptovskom Mikuláši. V pamäti najstarších obyvateľov však stále figuruje pomenovanie „Marcéli“, ktoré dielňa niesla zrejme vďaka nezvyčajnému mužskému menu Marcel, vyskytujúceho sa v tejto rodine.
Modrotlač Matej Rabada
Matej Rabada je súčasný farbiarsky majster, ktorý pôsobí v Párnici na Orave. Modrotlači sa začal venovať v roku 2012 počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Oslovila ho najmä technická náročnosť farbiarskeho remesla a skutočnosť, že v tom období sa mu už na Slovensku nikto nevenoval.
Postupom času zdokonaľoval svoje zručnosti, podarilo sa mu založiť vlastnú značku a vybudovať profesionálnu farbiarsku dielňu. V nej vzniká modrotlačová metráž, ktorú potom textilná dizajnérka Veronika Galášová premieňa na hotové výrobky. Sortiment produktov značky Modrotlač Matej Rabada tvoria dámske i pánske košele, šaty, motýliky, viazanky, vaky či šatky. Väčšina používaných vzorov pochádza z originálnych modrotlačiarskych foriem, sú však zastúpené aj autorské návrhy, v ktorých sa Matej Rabada inšpiruje predovšetkým prírodou. Historické remeslo tak vďaka novým dizajnovým vzorom nadobúda celkom iný rozmer a dokáže osloviť aj súčasného človeka, ktorý hľadá nadčasové spojenie tradície a inovácie.
