Všetci nadšenci pre ovčiarstvo, salašníctvo a pastierstvo si prídu na svoje v tomto Ovčiarskom múzeu. Expozícia ovčiarstva v Národopisnom múzeu v Liptovskom Hrádku je špecializovaná expozícia pastierskej kultúry vybudovaná v podkroví historickej budovy – niekdajšieho sídla soľného úradu.
Múzeum spravuje jedinečný špecializovaný zbierkový fond z územia celého Slovenska, ktorý obsahuje kolekcie originálnych a pôvodných odevov ovčiarov, charakteristických odevných doplnkov a artefaktov ovčiarskeho povolania. Táto špecializovaná expozícia je ojedinelá nielen na Slovensku, ale aj v rámci Európy.
Okrem drevených salašných stavieb a úžitkových predmetov na spracovanie ovčieho mlieka sú tu odevy a charakteristické odevné doplnky ovčiarov z viacerých regiónov Slovenska.
Ovčiarstvo je významnou súčasťou slovenského kultúrneho dedičstva. Ovčiarstvo a špeciálne chov oviec valašským spôsobom je unikátom a špecifikom tradičnej ľudovej kultúry Slovenska.
Nájdete tu aj kolekciu črpákov a bačovského riadu.
V expozícii nesmie chýbať ani kolekcia súčasného pastierskeho rezbárskeho umenia, rôzne hudobné nástroje, či dokonca koliba, ktorá vás privíta hneď pri vstupe a spraví veľmi príjemnú atmosféru.
Samostatný „kútik“ je venovaný aj spracovaniu ovčej vlny.
Pradenie je spôsob zhotovovania priadze skrúcaním vlákien – pradiva rastlinného alebo živočíšneho pôvodu, čím vzniká tenká príp. hrubšia niť – priadza. V ľudovej výrobe rozlišujeme dva základné spôsoby pradenia a to pradenie na vreteno a pradenie na kolovrátku. Oba spôsoby pradenia pozostávajú z dvoch fáz:
- skrúcanie vlákien (vlákna upevnené na praslici skrúcali priadky doprava, len zriedkavo v opačnom smere)
- namotávanie priadze na vreteno
Pri pradení vlny sa zachoval taktiež spôsob pradenia z ruky tzv. druganie. Pomocou nástroja zvaného druga (drugalec, drugadlo) sa zhotovovala hrubšia mäkká niť, ktorá sa používala často ako útok pri zhotovovaní tkanív. Oproti ostatným spôsobom domáceho spracovania vlny, ktoré prislúchali ženám, druganie bolo mužskou záležitosťou.
Tkanie rovnako ako plstenie možno považovať za jednu z najstarších techník zhotovovania textilu. Hlavným princípom tkania je pravouhlé kríženie dvoch sústavných nití – osnovy a útku. Pri zhotovovaní menších textílií akými boli napr. tkanice na ženské rubáše, do mužských gatí, na pripevnenie detských kolísok, košov či zápästky, rukavice, sa používali jednoduchšie a starobylejšie tkáčske techniky a nástroje. Boli to rôzne doštičky, piestiky s pozdĺžnymi a okrúhlymi otvormi na snovanie osnovy, ďalej krosienka – debničky, ktoré tvorili zmenšenú podobu veľkých tkáčskych krosien. Tkáčske krosná sa vyvinuli do rôznych podôb navzájom sa líšiacich či už svojou konštrukciou alebo funkčnosťou. Základnými troma krokmi pri zhotovovaní tkanín bolo vytváranie priestoru zvaného ziva, ktorý vznikal dvíhaním a klesaním nasnovanej nite, ďalej pretkávanie útku cez zivu buď ručne alebo za pomoci člnka či doštičky a nakoniec pritlačenie útkovej nite pomocou bidla.
Z tejto expozície sme boli nadšení a návštevu naozaj odporúčame. V tomto Národopisnom múzeu nájdete veľa ďalších krásnych expozícií, venovaných slovenským tradíciám.
