Súbory

Tradície

Skanzeny

Kroje

Hore

Slovenské kroje

Máloktorá krajina sa môže pochváliť takým bohatstvom krásnych a rozmanitých ľudových odevov, akými sa pýši Slovensko. Ľudové kroje sú neodlučiteľnou súčasťou našej kultúry a krajiny. Pre každý región Slovenska je typický iný kroj a preto nie nadarmo sa hovorí: „Čo dedinu prejdeš, to iný kroj nájdeš.“ Kroje sú dôkazom diferenciácie a drobenia predtým väčších regiónov na menšie podregióny, resp. ich varianty a podvarianty. Nositeľom týchto krajových alebo lokálnych špecifík je popri iných výzdobných prvkoch výšivka, jej techniky, ornamentika, farebnosť, kompozícia. Na prelome 19. a 20. storočia mal slovenský kroj okolo 60 variantov a podvariantov. Líšili sa podľa množstva dekoratívnych prvkov, ktoré sa umiestňovali na mužskom i ženskom kroji, a to vo výšivke, v tkanivách, čipkách, šnurovaní a pod., v ich technikách, ornamentike, farebnosti. Slovenské kroje sú teda dôkazom neobyčajnej tvorivosti našich predkov a nevyčerpateľnou studnicou folklórneho bohatstva ako prejavu jedinečnosti a umeleckého cítenia. Z etnografického hľadiska sú ľudové odevy vhodným materiálom pre zobrazenie rozmanitosti regiónov a sociálnych vrstiev obyvateľstva.

Kroj alebo ľudový odev označoval oblečenie ľudu žijúceho na dedinách, ktorý sa v minulosti zaoberal prevažne roľníctvom a pastierstvom. Na vznik a vývoj kroja vplývali najmä domáce suroviny, druh práce a zamestnania, spoločenská a triedna príslušnosť, náboženstvo a svetonázor, styk s cudzinou a s historickou módou vyšších spoločenských vrstiev. Okrem toho naň pôsobili i spoločenské funkcie – odlišoval sa odev pracovný, sviatočný, obradový i na iné príležitosti. Význam mali aj biologické znaky, príslušnosť k pohlaviu (muži, ženy), vek (deti, mládež, dospelí), stav a zadelenie do rodiny (slobodní, vydaté, ženatí, vdovy). Spojitosť viacerých faktorov vplývala aj na postupné utváranie krajových charakteristík kroja. Materiál na zhotovenie kroja určovali prírodné podmienky a potreby. Spracúvali sa kože a kožušiny; z ľanu, konopí a z ovčej vlny sa dorábala priadza, z ktorej sa tkali alebo plietli textílie. Najstaršie dokumenty (9. – 11. storočie) o využití a spracúvaní týchto a iných surovín (kov, drevo) na odev, ako aj predstavy o jeho formách nám poskytujú archeologické, historické, jazykové a iné pramene. Odev obyvateľstva zostal nositeľom istých archaických foriem, ktoré sa v priebehu stáročí takmer nemenili. Medzi vývojovo najstaršie časti mužského odevu patrí plátenná košeľa a gate, súkenné nohavice a rozličné druhy trojštvrťových a dlhých kabátov (kabanica, čuha, halena, širica, guba a pod.), z kožušín kožúšky, kožuchy, peleríny, čiapky. V ženskom odeve plátenná spodnica (rubáš), oplecko (rukávce), košeľa, zástera (obruštek), sukňa, čepiec, vlnené zástery, súkenné trojštvrťové kabátiky (kabanica, čužka), kožúšky a kožuchy. Sem patrí aj obuv a účesy.

Kroje, tak ako ich poznáme dnes, sa začali líšiť až zhruba pred 250 rokmi. Predtým bolo oblečenie pomerne jednotné a skôr záležalo od spoločenského postavenia. Zhotovenie kroja bolo výsledkom nespočetného množstva ručnej práce, technických úkonov, ba dokonca matematických úvah. Napríklad pripravenie osnovy pre stánky, priadzami pretkávané pásy z konopného plátna, si vyžadovalo rytmické opakovanie vzoru, na milimeter presné dosiahnutie potrebnej dĺžky, pričom navnivoč nevyšiel ani najmenší kúsok materiálu. Každý krojový variant a jeho časti mali svoju reč, podľa ktorej sa dalo rozoznať, na akú príležitosť sú určené. Najvýraznejším znakom dievčaťa bola – a v niektorých oblastiach Slovenska dodnes je – parta, čo je stužkami zdobený veniec. Jej použitie je obmedzené iba na svadobný deň a symbolizuje povýšenie dievčaťa na „kráľovnú“, ale aj zadanie sa jedinému partnerovi a koniec slobody. Keďže kroje zdôrazňovali aj spoločenské postavenie nositeľa, líšili sa aj materiálom. Pre bohaté sedliačky sa šili z jemného plátna, pre chudobnejšie ženy z hrubého. Majetkové rozdiely sa prejavovali aj na výšivkách rukávcov. Sviatočné kroje nenosili len dospelí, ale aj deti. Dokonca už pred narodením mali pripravenú košieľku, kabátik a čepček s červenou mašličkou, ktorá ich mala ochrániť pred chorobou. Po treťom až štvrtom roku života sa deti obliekali do kópií krojov dospelých. Najarchaickejší vzhľad si zachovali kroje pastierov a roľníkov. Kroj musel človeku vydržať dlho, na to sa hľadelo. Súkno a plátno sa obdrali a vtedy musela mama deťom urobiť novú výbavičku. Ale napríklad kožuch, čižmy či baranica boli aj na celý život a dedili sa v rodine.

V súčasnosti sme svedkami toho, že kroje prežívajú svoju renesanciu a je mnoho dedín, kde už deťom darujú staré matky prvý kroj, ktorý dávajú šiť zručným krajčírkam. Rovnako je to aj z pohľadu zakomponovania folklórnych prvkov do aktuálnych módnych trendov či ich prezentácia na sociálnych sieťach, kde sa s nimi môžu oboznámiť aj ľudia z miest bez priamej náväznosti na folklórne tradície v rodine. „Pre nás sú naše kroje krásne a milujeme ich ako sokol vrchol hory a ako jeleň lesnú tíš…“ napísal Ľudovít Štúr vo svojom diele Starý a nový vek Slovákov a každý Slovák by mal byť na toto naše kultúrne bohatstvo hrdý.

Fotogaléria

Najnovšie články:

  • Vo štvrtok po druhej ohláške v kostole začali chodiť zváči, po jednom z nevestineja ženíchovej rodiny, pozývať na svadbu. Boli to 12 – 13 roční chlapci, nosili valašky vyzdobené šnorkami a také isté šnorky mali aj na širiakoch. Na papieri

  • Šatnica Matice slovenskej ako matičná požičovňa krojov a kostýmov potvrdzuje svoje kvalitné služby a pozoruhodný obsah desaťročia budovaného depozitu v Martine. Šatnica, ako sa jej dlho a dôverne hovorí na celom Slovensku a tak ju často vníma aj slovenské zahraničie,

  • "Parta – je ozdobná čelenka, symbol dospelého slobodného dievčaťa. Nosili ju najmä nevesty pri vydaji a bola súčasťou sviatočnej a obradovej úpravy vlasov. Keďže bola najdôležitejším a najkrajším prvkom svadobného kroja, vždy bola bohato zdobená a v každom regióne Slovenska

  • Odmala som našu krajinu zbožňovala, milujem našu prírodu a všetko čo nám ponúka. Mám rada naše mestá, pretože každé je výnimočné. Páči sa mi naša história. Avšak najviac ma v poslednom roku a pol oslovilo naše dedičstvo, slovenské kroje. Pred takmer

  • Múzeum Ždiarsky dom bolo založené v roku 1971 na podnet miestnych ľudí obcou Ždiar. Celý objekt múzea bol postavený podľa vzorov dreveníc z roku 1911 a 1914. V obytnej časti je stála expozícia vnútorného interiéru, krojov, pracovného náradia. V múzeu sa

1

Spoznávame všetko krásne, čo na Slovensku máme :-) Predstavenie folklórnych súborov, spoznávanie ľudovej architektúry a tradícií.